Stanovisko č. 1 Cdo 18/2005 - zastavenie konania o odškodnení pracovného úrazu
27.
STANOVISKO
občianskoprávneho a správneho kolégia k niektorým otázkam právomoci súdu na rozhodovanie o odškodňovaní pracovných úrazov a chorôb z povolania.
Rozhodovanie o nárokoch na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, o náhrade za stratu na dôchodku a o náhrade nákladov na výživu pozostalých, vzniknutých z pracovných úrazov alebo chorôb z povolania do 31. decembra 2003, patrí do právomoci súdu, aj keď nároky boli uplatnené po účinnosti zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.
Krajský súd v Banskej Bystrici (na odvolanie navrhovateľa) uznesením z 31. januára 2005, č. k. 14 Co 15/05, zrušil uznesenie Okresného súdu Lučenec a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Týmto uznesením súd prvého stupňa pre nedostatok právomoci súdu (§ 7 ods. 1 O. s. p.) zastavil konanie o odškodnenie pracovného úrazu (náhrady za stratu na zárobku počas práceneschopnosti za obdobie od 1. februára 1995 do 30. júna. 2003 v sume 470 150,- Sk) začaté 9. júla 2003 a postúpil vec Sociálnej poisťovni -pobočke Lučenec.
V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o sociálnom poistení") zasiahol do právomoci súdu konať o náhrade škody vzniknutej z pracovného úrazu alebo choroby z povolania, keď ustanovením § 294 (bod 27) zrušil ustanovenia § 21 - 26, § 35 ods. 3, § 195 ods. 5, § 198 ods. 1 písm. a) až písm. c), § 199 - 213, § 214 ods. 4, § 217 ods. 3, § 219 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. - Zákonníka práce. Od 1. januára 2004 súdy už nemôžu rozhodovať o nárokoch na náhradu škody vzniknutej z pracovného úrazu alebo choroby z povolania v zmysle § 198 ods. 1 písm. a) až písm. c) Zákonníka práce (zrejme v znení do 1. januára 2004). Prechodné ustanovenia tohto zákona pritom neriešia otázku, ktorý orgán má konať v prípadoch uplatnených na súde do 1. januára 2004. Zdôraznil, že prechodné ustanovenia Zákona o sociálnom poistení rozlišujúmedzi nárokmi na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, o ktorých užbolo rozhodnuté a nárokmi, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých do tohto dňa nebolo právoplatne rozhodnuté. Uná-rokov vzniknutých pred 1. januárom 2004 a o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, sa uvádza len to, že sa o nich rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 a za obdobie po 31. decembri 2003 podľa zákona č. 461/2003 Z. z. (§ 259, § 272 ods. 5 citovaného zákona). Spornými teda zostávajú konania začaté na súde pred 1. januárom 2004 a ktoré k tomuto dňu neboli právoplatne skončené. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k záveru, že takéto konanie dokončí súd. Zdôraznil pritom, že konanie sa začalo na vecne a miestne príslušnom súde, ktorý mal právomoc vo veci konať. Takéto konanie sa musí dokončiť v zmysle všeobecnej procesnej zásady vyplývajúcej z ustanovení § 360 ods. 1, § 372g, a § 372i ods. 2 O. s. p., ak otázku začatého konania na súde nerieši Zákon o sociálnom poistení. V zmysle tohto zákona Sociálna poisťovňa môže konať len o návrhoch podaných po 31. decembri 2003 (vrátane nárokov na náhradu škody vzniknutých z choroby z povolaniaazpra-covných úrazov pred 1. januárom 2004), lebo po tomto dni už právomoc na prejednávanie a rozhodovanie týchto vecí má.
Naproti tomu Krajský súd v Banskej Bystrici (taktiež na odvolanie navrhovateľa) uznesením z 25. januára 2005, č. k. 12 Co 8/05, takéto rozhodnutie (zastavujúce uznesenie) súdu prvého stupňa (Okresného súdu Zvolen) potvrdil. Vyslovil názor, že ak by o nároku navrhovateľa na náhradu za stratu na zárobku (za obdobie od 1. novembra 2002 do 31. decembra 2003) mal do 31. decembra 2003 rozhodovať súd, muselo by to vyplývať z prechodných ustanovení Zákona o sociálnom poistení, prípadne z Občianskeho poriadku alebo zo Zákonníka práce. Keďže zo žiadneho zo spomenutých zákonov nevyplýva, ktorý orgán má pokračovať v konaniach začatých na súde, ktorý svoju právomoc na prejednanie a rozhodnutie o takomto nároku stratil, platí všeobecná zásada o tom, že nové predpisy sa uplatnia, aj keď právne vzťahy, ktoré súpredmetom konania, sa posudzujúpodľa doterajšieho práva. Zákon o sociálnom poistení neumožňuje, aby od 1. januára 2004 o týchto nárokoch rozhodoval súd. Ustanovenia § 259 až 272 majú spoločný nadpis „Nároky na dávky vzniknuté pred 1. januárom 2004, avšak upravujú len hmotnoprávny aspekt sporu. Pokiaľ by zákonodarca mal zámer upraviť aj procesnoprávne hľadisko, bol by to v právnej úprave aj náležite vyjadril.
So zreteľom na nejednotnosť rozhodovania súdov v otázke, do právomoci ktorého orgánu patrí rozhodovanie o nárokoch vyplývajúcich z pracovného úrazu a choroby z povolania po prijatí Zákona o sociálnom poistení, najmä so zreteľom na jeho prechodné ustanovenia § 249 až 293 a tiež aj na jeho zrušujúce ustanovenie § 294 bod 27, Krajský súd v Banskej Bystrici listom z 24. januára 2005 požiadal o zaujatie stanoviska k nej.
Následne na to predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
podľa § 21 ods. 3 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov navrhol občianskoprávnemu kolégiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, aby zaujalo stanovisko k zjednoteniu výkladu vyššie uvedených prechodných a zrušujúcich ustanovení Zákona o sociálnom poistení [§ 22 ods. 1 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z.].
Keďže k výkladovým rozdielnostiam, resp. k nejednotnosti v riešení predloženej právnej otázky právomoci došlo aj v právoplatných rozhodnutiach občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, k návrhu predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa pripojila aj predsedníčka tohto kolégia a tiež ho požiadala o zaujatie stanoviska k zjednoteniu výkladu vyššie uvedených prechodných a zrušujúcich ustanovení Zákona o sociálnom poistení [§ 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z.].
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 31. mája 2005, sp. zn. 1 Cdo 18/2005, zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 9. novembra 2004, sp. zn. 13 Co 237/2004, ktorým tento súd zrušil vyhovujúci rozsudok súdu prvého stupňa (Okresného súdu Žiar nad Hronom zo 4. mája 2004, č. k. 9 C 723/02 - 63), konanie zastavil a vec postúpil Sociálnej poisťovni - Ústrediu Bratislava na ďalšie konanie.
Na rozdiel od odvolacieho súdu dospel k záveru, že vo veciach nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania uplatnených (a tiež aj vzniknutých) do 1. januára 2004, je daná právomoc súdu. Z tejto právomoci (po zohľadnení ustanovenia § 272 ods. 5, ods. 6 Zákona o sociálnej poisťovni) je vyňatý nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo po uznaní invalidoty alebo čiastočnej invalidity a nárok na náhradu nákladov na výživu pozostalých za obdobie po 31. decembri 2003, lebo tieto nároky sa od 1. januára 2004 zo zákona považujúza úrazovúrentu (§ 272 ods. 3 citovaného zákona), resp. za pozostalostnúúrazovúrentu (§ 272 ods. 4 citovaného zákona), o ktorých v súlade s ustanovením § 172 ods. 2, ods. 3 citovaného zákona rozhoduje Sociálna poisťovňa. Právomoc Sociálnej poisťovne nie je daná ani na rozhodovanie o nárokoch na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo po uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, na náhradu za stratu na dôchodku a na náhradu nákladov na výživu pozostalých, o ktorých treba rozhodnúť podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 (§ 272 ods. 5, ods. 6 citovaného zákona); o týchto nárokoch totiž rozhodoval vždy súd ako o spore z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O. s. p.), ale v zmysle novej právnej úpravy o nich už nerozhoduje. Keďže rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu za stratu na zárobku (z titulu pracovného úrazu za obdobie od 1. apríla 2000 do 31. decembra 2003) je daná právomoc súdu, odvolací súd svojím rozhodnutím nesprávne zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie vo veci zastavil. Týmto postupom odvolací súd odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. í) O. s. p.]. Neprejednanie predmetnej veci by v konečnom dôsledku mohlo byť považované za odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustutiae), čo je v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ďalším rozhodnutím (rozsudkom, správne malo byť uznesenie - 243b ods. 3 O. s. p.) z 26. januára 2006, sp. zn. 4 Cdo 183/2005, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 19. mája 2005, sp. zn. 11 Co 331/04, a rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves z 30. augusta 2004, č. k. 2 C 28/03 - 77 (okrem výroku o čiastočnom zastavení konania), zrušil a konanie zastavil a po právoplatnosti rozhodnutia vec postúpil Ústrediu Sociálnej poisťovne so sídlom v Bratislave a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.
Hoci predmetom konania vo vyššie uvedenej veci bol nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie od 1. augusta 2002 do 31. decembra 2003 a určenie výšky tejto náhrady k 31. decembru 2003, Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že právomoc súdu v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 O. s. p. bola daná iba do účinnosti zákona č. 461/2003 Z. z., t. j. do 1. januára 2004. Týmto zákonom sa zákonné poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania nahradilo úrazovým poistením (§ 294 bod 16 citovaného zákona), zostatok íinančných prostriedkov základného íondu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania je od tohto termínu príjmom základného íondu úrazového poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania vzniknutého pred 1. januárom 2004 a úrazové poistenie bolo upravené ako súčasť systému sociálneho poistenia. Nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa má jeho zamestnanec (§ 17 ods. 1 citovaného zákona), poistné na úrazové poistenie platí zamestnávateľ (§ 128 ods. 8 citovaného zákona) a bol nahradený dovtedajší systém odškodňovania pracovných úrazov a chorôb z povolania systémom úrazového poistenia. Pokiaľ sa v zmysle § 2 písm. c) citovaného zákona za pracovný úraz alebo chorobu z povolania považuje aj pracovný úraz alebo choroba z povolania uznané podľa právnych predpisov účinných pred 1. januárom 2004, potom úrazové poistenie je poistením aj pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania uznaných podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004. Za takéto dávky treba považovať aj plnenia vyplývajúce z týchto nárokov, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté a podľa § 259 ods. 1 sa o nich má rozhodnúť podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Zákon o sociálnom poistení považoval senát 4 Cdo nielen za hmotnoprávny predpis (upravujúci rozsah sociálneho poistenia), ale aj za predpis procesnoprávny upravujúci konanie vo veciach úrazového poistenia. Vychádzajúc z účelu Zákona o sociálnom poistení a z jeho princípov vyvodil, že subjektom, v právomoci ktorého je rozhodovanie o nárokoch na náhradu škody, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, je Sociálna poisťovňa s možnosťou preskúmania jej rozhodnutí v správnom súdnictve. Zdôraznil, že Sociálnu poisťovňu nemožno považovať za právnu nástupkyňu zamestnávateľov. Dňom 1. januára 2004 prestala existovať právomoc súdov na rozhodovanie o uplatnenom nároku na náhradu škody z pracovného úrazu (o nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, vrátane určenia jej výšky). Pokiaľ súdy nižších stupňov v predmetnej veci rozhodli, urobili tak vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci; bolo preto treba rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 29 apríla 2005, sp. zn. 4 Rks 1/05, o negatívnom kompetenčnom konflikte medzi Sociálnou poisťovňou a súdom rozhodol tak, že prejednanie a rozhodnutie veci, predmetom ktorej je nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobcu za obdobie od januára do mája 2002, patrí do právomoci Okresného súdu Žiar nad Hronom. Poukázal pritom na ustanovenia § 201 ods. 1 v znení účinnom do 1. januára 2004, ako aj v znení účinnom od tohto termínu, na ustanovenia § 272 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, § 205d ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. (Zákonník práce v znení účinnom od 26. novembra 1993 do 31. marca 2002), na článok III zákona č. 275/1993 Z. z., na ustanovenia § 272 ods. 3, ods. 5 Zákona o sociálnom poistení a vyvodil, že na prejednanie a rozhodnutie predmetnej veci je daná právomoc súdu. Uviedol, že ak sa v ustanovení § 272 ods. 5 tohto zákona hovorí, že sa „rozhodne", neznamená to bez ďalšieho, že o nároku na túto náhradu má rozhodnúť Sociálna poisťovňa; jej právomoc rozhodovať v prvom stupni o úrazovej rente je daná až od 1. januára 2004 [§ 88 v spojení s § 179 ods. 1 písm. a) bodu 1 zákona č. 461/2003 Z. z.].
So zreteľom na skutočnosť, že vyššie uvedená otázka sa týka aj rozhodovacej činnosti správneho kolégia, bola predmetom spoločného zasadania občianskoprávneho a správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Uvedené kolégiá na spoločnom zasadnutí na základe nasledujúcich úvah zaujali už uvedené
stanovisko:
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajúz občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejedná-vajúa nerozhodujúo nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje osobitný zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.). Ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu (§ 104 ods. 1, druhá veta pred bodkočiarkou O. s. p.).
Nároky zamestnanca vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenúpracovným úrazom alebo chorobou z povolania (pokiaľ boli medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu sporné) prejednávali a rozhodovali o nich súdy ako o spore, ktorý vyplýva z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O. s. p.). Išlo o nároky na náhradu za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku (počas práceneschopnosti a po skončení práceneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity), za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, účelne vynaložené náklady spojené s liečením a vecnú škodu [§ 198 ods. 1 písm. a) až d) zákona č. 311/2001 Zákonníka práce v znení účinnom do 1. januára 2004].
Zákon o sociálnom poistení však priniesol rozličné zmeny, ktoré vo svojej podstate zasiahli aj do právomoci súdu v týchto veciach. Z bodu 27 ustanovenia § 294 citovaného zákona je zrejmé, že (okrem iného) bolo zrušené ustanovenie § 198 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z. z.) a tiež aj jeho ustanovenia § 199 až 213, takže jediným nárokom upraveným v Zákonníku práce z titulu pracovného úrazu alebo choroby z povolania zostala len vecná škoda a ostatné nároky súupravené v Zákone o sociálnom poistení, pričom nároku za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku zodpovedajúnároky na úrazový príplatok (§ 85 a nasl. Zákona o sociál-nomj poistení), resp. nárok na úrazovú rentu (88 a nasl. Zákona o sociálnom poistení), nároku na náhradu nákladov na výživu pozostalých [§ 204 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce v znení účinnom do 1. januára 2004] zase zodpovedná nárok na pozostalostnú úrazovú rentu (§ 92 a nasl. Zákona o sociálnom poistení) a podobne.
Od účinnosti novej právnej úpravy, t. j. od 1. januára 2004 o uvedených nárokoch (ako aj o ďalších úrazových dávkach uvedených vo štvrtej hlave Zákona o sociálnom poistení rozhoduje Sociálna poisťovňa; jej príslušnosť na prejednanie a rozhodovanie v týchto veciach jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 177 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého na konanie vo veciach sociálneho poistenia súvecne príslušné organizačné zložky Sociálnej poisťovne. Ide o konanie vo veciach dávkových v zmysle ustanovenia § 172 ods. 3 písm. a) Zákona o sociálnom poistení.
Právomoc Sociálnej poisťovne však nie je daná vo veciach nárokov na zvýšenie bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z., lebo z tejto osobitnej právnej úpravy vyplýva, že o týchto nárokoch rozhoduje súd (§ 5 ods. 5 citovaného zákona).
Právomoc Sociálnej poisťovne nie je daná ani na rozhodovanie o nárokoch na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, na náhradu za stratu na dôchodku a na náhradu nákladov na výživu pozostalých, o ktorých treba rozhodnúť podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 (§ 272 ods. 5, ods. 6 Zákona o sociálnom poisteni), lebo o týchto nárokoch rozhodoval vždy súd ako o spore z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O. s. p.).
V zmysle novej právnej úpravy sa o týchto nárokoch už nerozhoduje, resp. právna úprava ich už neoznačuje ako odškodniteľný nárok; namiesto nich prichádzajúdo úvahy príslušné vyššie uvedené renty. Podmienky na priznanie príslušných rent súiné v porovnaní s náhradami za stratu na zárobku a v konečnom dôsledku ani výška renty sa nerovná príslušnej náhrade za stratu na zárobku (renta je spravidla nižšia). Za týchto okolností by názor, podľa ktorého príslušnosť súdu vo veciach nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania uplatnených na súde do účinnosti Zákona o sociálnom poistení nie je daná, v konečnom dôsledku znamenal odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae), čo je v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Na to, aby bolo možné takto začaté konanie na súde v zmysle § 103 v spojení s § 104 ods. 1 O. s. p. zastaviť a vec postúpiť Sociálnej poisťovni, muselo by byť v Zákone o sociálnom poistení ustanovené, že Sociálna poisťovňa rozhoduje nielen o nárokoch, ktoré vznikli podľa tohto zákona, teda Zákona o sociálnom poistení, t. j., ktoré vznikli od 1. januára 2004, ale aj o nárokoch, ktoré vznikli skôr, za podmienky, že o nich nebolo do nadobudnutia účinnosti citovaného zákona právoplatne rozhodnuté. Takéto ustanovenie sa však v citovanom zákone nenachádza. Taktiež by mohol súd postúpiť návrh, resp. celý spis Sociálnej poisťovni, ak by mu takúto povinnosť ukladalo prechodné ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku. Takéto ustanovenie sa však v O. s. p. nenachádza. V zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy môžu štátne orgány - teda aj súd, konať len na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ak preto žiadny zákon neustanovil, že o nárokoch, ktoré vznikli do 31. decembra 2003 (ak o nich nebolo právoplatne rozhodnuté), má konať Sociálna poisťovňa (čo by bola výnimka zo všeobecnej právomoci súdu v pracovnoprávnych vzťahoch zakotvená v§7 ods. 1 O. s. p. in fine), musí konanie začaté na súde dokončiť súd.
Dôsledkom vyššie uvedených skutočností je ďalší záver spočívajúci v tom, že vo veciach nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania uplatnených na súde (a teda aj vzniknutých) do 1. januára 2004 je daná právomoc súdu. Z tejto právomoci je (po zohľadnení § 272 ods. 5, ods. 6 Zákona o sociálnom poistení) vyňatý nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a nárok na náhradu nákladov na výživu pozostalých (u obidvoch nárokov) za obdobie po 31. decembri 2003, lebo tieto nároky sa od 1. januára 2004 zo zákona považujúza úrazovú rentu (§ 272 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení), resp. za pozosta-lostnúúrazovúrentu (§ 272 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení), o ktorých v súlade § 172 ods. 2, ods. 3 písm. a) citovaného zákona rozhoduje Sociálna poisťovňa.