Stanovisko č. Tpj 15/06 - na zjednotenie postupu odvolacieho súdu

Odôvodnenie:
 

Pri sledovaní rozhodnutí senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pozícii odvolacieho súdu sa zistilo, že nepostupujú jednotne v prípadoch, keď prvostupňový súd rozhodol vo veci rozsudkom v čase, keď ešte nebolo právoplatne rozhodnuté o vznesenej námietke zaujatosti.
V prvom prípade senáty najvyššieho súdu na základe striktného rozlišovania medzi úkonmi trestného konania a rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní dospeli k záveru, že vznesená námietka zaujatosti procesnou stranou nie je prekážkou vykonania už nariadených úkonov trestného konania. Táto však až do momentu právoplatného rozhodnutia o nej predstavuje prekážku rozhodnutia vo veci samej, najmä o vine a treste. Tomuto rozhodnutiu musí predchádzať definitívne vyriešenie otázky vylúčenia namietaného sudcu, resp. sudcov senátu, ktorý je vo veci povolaný na také rozhodnutie. Ak bolo vo veci samej rozhodnuté v dobe neprávoplatného rozhodnutia o vznesenej námietke zaujatosti, ide o podstatnú chybu konania, ktorá je dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 258 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku i napriek tomu, že nadriadený súd zamietol sťažnosť oprávnenej osoby proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o nevylúčení namietaného sudcu, resp. sudcov z vykonávania úkonov trestného konania.
V druhom prípade senát najvyššieho súdu postupoval opačne. Po zamietnutí sťažnosti podanej obvineným proti uzneseniu krajského súdu o nevylúčení ním namietaných sudcov z vykonávania úkonov trestného konania pre-jednal podané odvolania proti rozsudku a vo veci meritórne rozhodol. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej v dobe neprávoplatného rozhodnutia o vznesenej námietke zaujatosti neidentifikoval ako podstatnú chybu konania dôvodiac, že vyhlásenie rozsudku je súčasťou hlavného pojednávania. Ak nadriadený orgán v rámci rozhodovania o podanej sťažnosti nezistí zákonný dôvod na vylúčenie namietaných sudcov z vykonávania úkonov trestného konania, môže urýchlene rozhodovať o podanom odvolaní meritór-nym spôsobom. Tento postup zodpovedá zmyslu ustanovení § 31 ods. 2, ods. 3 a ods. 4 Trestného poriadku.
Na odstránenie uvedeného rozdielneho postupu odvolacích senátov prikázal predseda trestnoprávneho kolégia podľa § 21 ods. 4 písm. d) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, článku VI ods. 1 písm. c), písm. d) Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2006, Spr 144/2005 a článku 9 ods. 1 písm. a) Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky trestnoprávnemu kolégiu najvyššieho súdu, aby zaujalo stanovisko na zabezpečenie jednotného postupu v uvedenej otázke.

Súčasne predseda trestnoprávneho kolégia podľa článku 11 ods. 1 citovaného rokovacieho poriadku požiadal o písomné vyjadrenie k posudzovanej otázke Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, krajské súdy v Bratislave, Trnave, Nitre, Trenčíne, Žiline, Banskej Bystrici, Prešove a v Košiciach, Vyšší vojenský súd v Trenčíne, Ústavný súd Slovenskej republiky, právnické fakulty UK v Bratislave, UMB v Banskej Bystrici, UPJŠ v Košiciach, Trnavskej univerzity, Akadémiu PZ v Bratislave, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a Slovenskú advokátsku komoru.

Všetky uvedené orgány a inštitúcie žiadosti o vyjadrenie vyhoveli, okrem právnických fakúlt UMB v Banskej Bystrici, UPJŠ v Košiciach a Trnavskej univerzity, Slovenskej advokátskej komory a krajských súdov v Bratislave, Trenčíne, Žiline a v Banskej Bystrici.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Akadémia PZ v Bratislave a krajské súdy v Nitre, Trnave a v Košiciach a Vyšší vojenský súd v Trenčíne považujú za správny postup tých senátov, ktoré po zistení, že vo veci samej bolo rozhodnuté v dobe, keď ešte nebola definitívne vyriešená otázka vylúčenia namietaných sudcov prvostupňového súdu z vykonávania úkonov trestného konania, zrušili napadnutý rozsudok pre podstatnú chybu konania podľa § 258 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a podľa § 259 ods. 1 Trestného poriadku vrátili vec príslušnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Krajský súd v Prešove zastáva názor, že vyhlásenie rozsudku je súčasťou hlavného pojednávania a neprávoplatné rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti nie je prekážkou rozhodnutia vo veci samej, lebo subjektívna nestrannosť súdu sa prezumuje, až kým nie je preukázaný opak.

Trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s prihliadnutím na dôvody, ktoré viedli senáty najvyššieho súdu k rozdielnym názorom a v dôsledku toho aj k odlišným postupom v odvolacom konaní a so zreteľom na obsah došlých vyjadrení zaujalo k posudzovanej otázke stanovisko, že správnej aplikácii zákona zodpovedá postup tých senátov, ktoré po zistení, že vo veci samej bolo rozhodnuté v dobe, kedy definitívne nebola vyriešená otázka vylúčenia namietaných sudcov súdu nižšieho stupňa z vykonávania úkonov trestného konania, postupovali podľa § 258 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, t. j. zrušili napadnutý rozsudok pre podstatnú chybu konania a podľa § 259 ods. 1 Trestného poriadku vrátili vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Trestnoprávne kolégium sa pri prijímaní tohto stanoviska riadilo nasledovnými úvahami:

Ustanovenie § 31 Trestného poriadku v nadväznosti na ustanovenie § 30 Trestného poriadku rieši nielen to, kto rozhoduje o prípadnom vylúčení orgánov činných v trestnom konaní, resp. iných úradných osôb, ale aj, hoci nepriamo, otázku, čo môže orgán činný v trestnom konaní pred právoplatným rozhodnutím o vznesenej námietke zaujatosti urobiť.

Ak z dôvodov uvedených v § 30 oznámi svoju zaujatosť sudca alebo prísediaci, podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku o vylúčení rozhodne nadriadený súd v senáte; o vylúčení sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodne iný senát tohto súdu.

Ak z dôvodov uvedených v § 30 oznámi svoju zaujatosť zapisovateľ, alebo vznesie námietku jeho zaujatosti procesná strana, podľa § 31 ods. 2 Trestného poriadku o vylúčení rozhodne orgán, ktorý ho na spísanie zápisnice o úkone pribral, v konaní pred súdom predseda senátu.

V ostatných prípadoch o vylúčení z dôvodov uvedených v § 30 rozhoduje podľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku orgán, ktorého sa tieto dôvody dotýkajú, a to aj bez návrhu. O tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.

Podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3 je prípustná sťažnosť, ktorá nebráni vykonaniu nariadeného úkonu trestného konania.

O sťažnosti rozhoduje orgán bezprostredne nadriadený orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 31 ods. 5 Trestného poriadku).

Podľa § 31 ods. 6 Trestného poriadku o vylúčení sudcu krajského súdu ako odvolacieho súdu a sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodne iný senát toho istého súdu.

Z dikcie ustanovenia § 31 ods. 6 Trestného poriadku je zrejmé, že o procesnou stranou vznesenej námietke zaujatosti niektorého alebo všetkých členov senátu krajského súdu rozhoduje tento senát iba za predpokladu, že nekoná ako súd odvolací, ale ako súd prvej inštancie.

Zmyslom ustanovenia § 31 ods. 3 veta druhá Trestného poriadku v nadväznosti na ustanovenie § 31 ods. 4 Trestného poriadku v prípade konania na súde prvého stupňa je, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní a k povinnosti odročiť vykonanie už nariadeného úkonu trestného konania, resp. znova určovať termíny už nariadených procesných úkonov, napr. hlavného pojednávania, len v dôsledku námietky zaujatosti, ktorá môže byť v konečnom dôsledku celkom neopodstatnená a motivovaná výhradne snahou procesnej strany zabrániť vykonaniu už nariadeného úkonu. Zákonodarca preto presne vymedzil, že v takom prípade negatívneho rozhodnutia o námietke zaujatosti, vznesenej procesnou stranou už nariadený procesný úkon síce možno vykonať, avšak proti takému rozhodnutiu o námietke zaujatosti je prípustná sťažnosť, o ktorej treba rozhodnúť v predpísanom konaní (v prípade rozhodovania senátu krajského súdu, ako súdu prvého stupňa, je na rozhodnutie o sťažnosti príslušný najvyšší súd).

Z uvedenej právnej úpravy pri porovnaní s úpravou procesného postupu rozhodovania o námietke zaujatosti vznesenej procesnou stranou voči sudcovi (resp. všetkým sudcom) senátu odvolacieho súdu alebo najvyššieho súdu, o ktorej rozhoduje iný senát toho istého súdu (§ 31 ods. 6 Trestného poriadku) je zrejmé, že k rozhodnutiu vo veci samej, najmä rozhodnutiu o vine a treste, musí predchádzať definitívne vyriešenie otázky vylúčenia namietaného sudcu, resp. sudcov senátu, ktorý je vo veci povolaný na také rozhodnutie. V prípade rozhodovania senátu krajského súdu, ako súdu prvého stupňa, ktorý sám rozhodol o procesnou stranou vznesenej námietke zaujatosti, k takému stavu však dochádza až po právoplatnosti rozhodnutia o tejto námietke. Ak teda proti rozhodnutiu v naznačenom prípade bola oprávnenou osobou podaná včas sťažnosť, je tomu tak až na základe uznesenia nadriadeného (najvyššieho) súdu o tomto opravnom prostriedku.

Uvedeným záverom v konečnom dôsledku nasvedčuje aj zákonná úprava, keď Trestný poriadok celkom zreteľne rozlišuje pojem „úkon trestného konania" od pojmu „rozhodnutia" orgánu trestného konania. Taký záver vyplýva už zo samotného zistenia, že kým všeobecné ustanovenia o „úkonoch trestného konania" tvoria obsah tretej hlavy druhej časti Trestného poriadku (v ďalšom sú jednotlivé úkony trestného konania podrobnejšie upravené v ďalších ustanoveniach Trestného poriadku), „rozhodnutia" orgánov činných v trestnom konaní sú upravené v samostatnej už uvedenej šiestej hlave druhej časti Trestného poriadku. Nemožno pritom prehliadnuť, že hlavné pojednávanie, ako osobitný úkon trestného konania, ktorého vykonanie pro-cesne predpísaným spôsobom je základom pre rozhodnutie súdu o vine a treste rozsudkom, je upravené v celkom samostatnej trinástej hlave tretej časti Trestného poriadku.

Z uvedeného napokon vyplýva, že rozhodovanie orgánov činných v trestnom konaní, upravené v šiestej hlave druhej časti Trestného poriadku, t. j. vydanie trestného rozkazu, rozsudku či uznesenia) nemožno bez ďalšieho stotožňovať s pojmom „úkon trestného konania", aký má na mysli ustanovenie § 31 ods. 4 Trestného poriadku. O striktnom rozlíšení už uvedených pojmov „úkon trestného konania" a „rozhodnutie" orgánu trestného konania presviedča aj samotná dikcia zákona, keďže podľa § 30 ods. 4 veta druhá Trestného poriadku úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu.

Je neodňateľným právom obžalovaného, aby o obžalobe, ktorá na neho bola podaná, rozhodol senát zložený zo sudcov a prísediacich (resp. v zákonom stanovených prípadoch samosudca), o ktorých nie sú žiadne pochybnosti o ich zaujatosti (pozri tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2005, sp. zn. I. ÚS 2/05), ktorý stav však v prípade vznesenej námietky zaujatosti a podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o takej námietke zákonom predpokladaným spôsobom (t. j. oprávnenou osobou a včas) nastáva až po rozhodnutí nadriadeného súdu o podanom opravnom prostriedku.

Z uvedeného vyplýva záver, že

rozhodnutiu vo veci samej musí predchádzať definitívne vyriešenie otázky vylúčenia namietaného sudcu, resp. sudcov senátu, ktorý je vo veci povolaný na také rozhodnutie. Je totiž neodňateľným právom obžalovaného, aby o obžalobe, ktorá bola na neho podaná, rozhodol samosudca alebo senát v predpísanom zložení sudcov, u ktorých nie sú žiadne pochybnosti o ich zaujatosti.

Takýto právny stav, deklarujúci nevylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania, nastáva až okamihom rozhodnutia nadriadeného súdu o podanom opravnom prostriedku proti uzneseniu súdu, ktorý rozhodol v prvom stupni o vznesenej námietke zaujatosti.

Rozhodnutie nadriadeného súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť oprávnenej osoby proti uzneseniu súdu prvého stupňa o nevylúčení sudcov z vykonávania úkonov trestného konania, nemôže spätne konvalidovať chybný procesný postup spočívajúci vo vydaní rozhodnutia vo veci samej, a preto zistenie tohto pochybenia v odvolacom konaní je dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 258 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a vo veciach, v ktorých treba postupovať už podľa nového Trestného poriadku, dôvodom zrušenia rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.