Komuniké – Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-590/24
Súdny dvor Európskej únie dňa 22. januára 2026 rozhodol vo veci C-590/24, ktorá mu bola predložená na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo/26/2023 zo dňa 3. septembra 2024. V prejudiciálnom konaní bolo predložených šesť otázok na výklad práva EÚ, ktorých cieľom bolo získať usmernenie, či vnútroštátna právna úprava obsiahnutá v zákone č. 315/2016 Z.z. o registri partnerov verejného sektora týkajúca sa sankcií v súvislosti s registrom partnerov verejného sektora (RPVS), najmä § 13 ods. 1 písm. a) cit. zákona a súvisiace následky, zodpovedá požiadavkám práva Európskej únie, osobitne zásadám proporcionality, predvídateľnosti sankcií a právnej istoty podľa článku 49 Charty základných práv Európskej únie. V položených otázkach Najvyšší súd SR poukazoval na určité aspekty aplikácie sankčnej úpravy v národnom práve, ktoré podľa jeho názoru mohli viesť k automatizovanému alebo nadmernému uplatňovaniu sankcií bez dostatočného zohľadnenia povahy porušenia, hospodárskych dôsledkov či individuálnych okolností prípadu, a žiadal Súdny dvor EÚ o výklad týchto právnych inštitútov. Súčasťou prejudiciálneho konania bola aj otázka výkladu povinnosti nestrannosti oprávnenej osoby podľa vnútroštátnej právnej úpravy.
Rozhodnutie SD EÚ dáva národným súdom základný a záväzný rámec pri interpretácii danej normy, súladný s predchádzajúcou líniou rozhodovania Najvyššieho súdu SR založenou na závere o potrebe aplikácie trestnoprávnych pravidiel pri ukladaní takej sankcie podľa zákona o RPVS, pričom výslovne formuluje, že vnútroštátna aplikácia sankčnej normy o RPVS musí umožniť adekvátne zohľadnenie všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu so zreteľom na zásady proporcionality, predvídateľnosti a právnej istoty.
1.
Článok 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a zásada právnej istoty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že osoba oprávnená zapísať spoločnosť do registra partnerov verejného sektora nemôže vykonať takýto zápis, ak vzťah, ktorý má k partnerovi verejného sektora, môže spochybniť jej nestrannosť – najmä ak je personálne alebo majetkovo prepojená s týmto partnerom verejného sektora –, pričom nie sú spresnené iné kritériá umožňujúce posúdiť túto nestrannosť a nedodržanie tejto požiadavky nestrannosti vedie k uloženiu sankcie trestnoprávnej povahy, a to pod podmienkou, že táto oprávnená osoba a uvedený partner verejného sektora môžu – vzhľadom na znenie tejto vnútroštátnej právnej úpravy, ako aj jej výklad na základe bežných metód výkladu práva zo strany príslušných vnútroštátnych súdov – dostatočne jasne a presne určiť, ktoré konania a opomenutia môžu založiť ich trestnoprávnu zodpovednosť.
2.
Článok 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a zásada právnej istoty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v prípade nedodržania požiadavky nestrannosti, ktorej podlieha osoba oprávnená zapísať spoločnosť do registra partnerov verejného sektora, len stanovuje, že tejto spoločnosti sa uloží pokuta zodpovedajúca výške hospodárskeho prospechu, ktorý táto spoločnosť získala v rámci svojich vzťahov s verejným sektorom, pričom nespresňuje parametre umožňujúce určiť tento prospech, a to pod podmienkou, že tieto parametre možno určiť na základe bežnej metódy výkladu práva uplatňovanej príslušnými vnútroštátnymi súdmi, takže uvedená spoločnosť bude schopná dostatočne jasne a presne určiť sankcie, ktorým sa vystavuje v prípade porušenia tejto právnej úpravy.
3.
Článok 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá spoločnosti, ktorá porušila túto právnu úpravu, automaticky ukladá pokutu zodpovedajúcu výške hospodárskeho prospechu, ktorý táto spoločnosť získala v rámci svojich vzťahov s verejným sektorom, bez toho, aby príslušný orgán mohol na účely určenia výšky tejto pokuty zohľadniť akúkoľvek okolnosť týkajúcu sa porušenia predmetnej povinnosti. Naproti tomu článok 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje uloženie pokuty v rámci rozpätia zahŕňajúceho minimálnu a maximálnu výšku, pokiaľ príslušný orgán prihliada najmä na povahu, závažnosť, ako aj spôsoby a následky porušenia dotknutej povinnosti.
