Stanovisko č. 05/2004 k zamestnancom

 

Na zhoršenie zdravotného stavu zamestnanca v neskoršom čase nemožno prihliadnuť a zaťažiť zamestnávateľa povinnosťou zabezpečiť takémuto zamestnancovi ďalšie nové vhodné zamestnanie.

 

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. septembra 2003 sp.zn. 1 Cdo 54/03).

 

Okresný súd v Prievidzi rozsudkom zo 14. septembra 1995 č.k. 12C 86/94-58 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 16 391,70 Sk spolu s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že ich náhradu účastníkom konania nepriznal a zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť na účet súdu titulom súdneho poplatku sumu 652 Sk. Predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie ?ušlého priemerného zárobku? za obdobie od 1.2. do 3.8.1994 a od 9.10.1994 do 31.8.1995, pretože po rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou podľa § 46 ods. 1 písm.c₎ Zák. práce mu (ako osobe so zmenenou pracovnou schopnosťou) žalovaný nezabezpečil nové vhodné zamestnanie v súlade s ustanovením § 47 ods. 2 Zák. práce. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žaloba na náhradu mzdy je dôvodná len do dňa 3.8.1994, kedy žalovaný zabezpečil žalobcovi vo firme ?Ex Libris? nové vhodné zamestnanie; náhradu mzdy, ktorú požadoval žalobca po dni 3.8.1994 (čo do jej základu i výšky) bolo potrebné zamietnuť.

 

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo 6. februára 1996 č.k. 11 Co 6086/95-84 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v podstate z dôvodu, že vhodnosť nového zamestnania pre žalobcu, ale tiež jeho zdravotný stav (počas celého obdobia, za ktoré žiada náhradu mzdy) môže v danom prípade posúdiť iba znalec z odboru pracovného lekárstva v rámci znaleckého dokazovania.

 

Okresný súd v Prievidzi medzitýmnym rozsudkom z 30. septembra 1999 č.k. 12 C 86/94-210 určil, že nárok žalobcu na náhradu mzdy, od 1.2.1994 do 3.8.1994 a po 3.8.1994 je opodstatnený a že práca, ktorú zabezpečil žalovaný nebola pre žalobcu vhodná. Vychádzal pritom so záverov znaleckého posudku MUDr. J.K. zo dňa 14.6.1998 a kontrolného znaleckého posudku MUDr. F.J.,CSc. zo dňa 13.1.1999, ktoré sa dotýkali (okrem iného) aj prác, ktoré žalobca (vzhľadom na svoj zdravotný stav) nemôže vykonávať. Z kontrolného znaleckého posudku je zrejmé, ?že navrhovateľ nemôže vykonávať ani ľahšiu fyzickú prácu a nemôže pri práci zaťažovať horné končatiny a chrbticu. Úchopová funkcia pravej ruky je podľa názorov znalca nulová?. Preto súd dospel k záveru, že ani zamestnanie ?skladníka ? expedienta? vo firme Ex Libris (spočívajúce v tom, že ?balí výrobky z papiera do škatúľ o váhe maximálne 10 kg, potom ich preväzuje špagátom a odváža na káričke alebo na aute na poštu, kde ich musí vyložiť a odoslať?, pričom ?odvoz kartónových škatúľ na poštu sa vykonával vonku, teda za každého počasia?), nie je pre žalobcu vhodná. Manipulácia s balíkmi by evidentne musela zaťažovať horné končatiny a chrbticu žalobcu, čo obaja znalci považujú za nevhodné, pričom súd si ich názor osvojil.

 

Na návrh žalobcu na vydanie predbežného opatrenia Okresný súd v Prievidzi uznesením z 19.5.2000 č.k. 12 C 86/94-239 žalovanému uložil poskytovať od 1. marca 2000 žalobcovi časť pracovnej náhrady vo výške 3 500 Sk mesačne. Náhradu za mesiac marec, apríl a máj vo výške 10 500 Sk je povinný žalovaný zaplatiť žalobcovi do 3 dní od doručenia rozhodnutia; toto rozhodnutie je predbežne vykonateľné. Zároveň vo výške 1 500 Sk časti mzdy návrh zamietol.

 

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Trenčíne rozhodnutím z 25. septembra 2001 č.k. 17 Co 603/99, 17 Co 275/01-266 zrušil prvostupňový rozsudok a vec mu vrátil na ďalšie konanie; zároveň zrušil uznesenie prvostupňového súdu o nariadenom predbežnom opatrení pre jeho nekvalifikovanosť, nesprávnosť a rozpornosť so zákonom, a napokon aj pre jeho nekonformnosť s navrhovaným petitom. Zrušujúce rozhodnutie vo veci samej zdôvodnil tým, že ustanovenie § 47 ods. 2 Zák. práce treba vykladať (s ohľadom na orientáciu spoločenských potrieb v súčasných pomeroch) do určitej miery ako obsolétne, pretože zamestnávateľ nahrádza svojou aktivitou v určitom smere štátne orgány, ktoré majú v predmete činnosti i pomôcť nájsť vhodné zamestnanie osobám uvedeným v § 47 ods. 2 Zák. práce. Povinnosť stanovená pre žalovaného podľa citovaného zákonného ustanovenia sa v predmetnej veci javí byť ako nemožná a nesplniteľná, čo vyplýva tiež zo záverov znaleckého posudku MUDr. J.K. (zdravotný stav žalobcu bol tak zhoršený, že znamenal v podstate jeho invaliditu). Žalovaný sa napriek tomu snažil o zabezpečenie vhodného zamestnania (žalobcovi ho našiel) a urobil všetko, čo bolo možné od neho spravodlivo požadovať. ?Zamestnanie bolo pre žalobcu zabezpečené a to, že žalobca do neho nenastúpil, lebo sa stal práceneschopným, nemožno pripísať na vrub zamestnávateľa, že medzičasom počas PN sa pracovné miesto obsadilo?. Pretože vo veci je potrebné ďalej konať ohľadne náhrady mzdy, ako zodpovedá žalobnému návrhu, čo by znamenalo prieťahy v odvolacom konaní (§ 213 ods. 2 O.s.p.) odvolací súd prvostupňový rozsudok zrušil s poukazom na ustanovenie § 221 ods. 1 O.s.p.

 

Okresný súd v Prievidzi rozsudkom z 20. júna 2002 č.k. 12 C 86/94-278 žalobu a návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol a konanie o nároku žalobcu na náhradu mzdy za čas od 1.2.1993 do 30.11.1993 a od 1.2.1994 do 3.8.1994 zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému ich náhradu nepriznal. Zamietavé rozhodnutie vo veci samej zdôvodnil tým, že žalovaný zabezpečil žalobcovi nové vhodné zamestnanie k 3.8.1994, preto výpovedná doba skončila k tomuto termínu. Z tohto dôvodu bolo potrebné žalobu o náhradu mzdy po uvedenom termíne zamietnuť. K zákonnej povinnosti žalovaného zabezpečiť žalobcovi nové vhodné zamestnanie (§ 47 ods. 2 Zák. práce) vyslovil názor, že ?pri dôraznom trvaní na stanovisku, že zamestnávateľ je povinný zabezpečiť nové vhodné pracovné miesto by dochádzalo k situáciám, že výpovedné doby by plynuli niekoľko rokov vzhľadom na súčasný stav zamestnanosti?. Zamietnutie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zdôvodnil vydaním konečného rozhodnutia a tým, že žalobca neosvedčil pravdepodobnosť svojho nároku. Výrok rozhodnutia o zastavení konania súd prvého stupňa zdôvodnil prekážkou veci začatej (náhrada mzdy od 1.2. do 30.11.1993 je predmetom iného súdneho sporu) a prekážkou veci rozhodnutej (náhrada mzdy od 1.2.1994 do 3.8.1994).

 

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 18. marca 2003 č.k. 17 Co 273/02-303 v zamietajúcej časti vo veci samej a v časti nariadenia predbežného opatrenia prvostupňový rozsudok potvrdil; v časti týkajúcej sa zastavenia konania o nároku na náhradu mzdy za čas od 1.2.1994 do 3.8.1994 a vo výroku o náhrade trov konania prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil v tomto rozsahu súdu na ďalšie konanie. Potvrdzujúci výrok vo veci samej zdôvodnil tak, že žalovaný splnil voči žalobcovi povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 47 ods. 2 Zák. práce, ktorý nebol v tom čase zabezpečený dôchodkom a bol osobou so zmenenou pracovnou schopnosťou. Zároveň vyslovil názor, že neochota žalobcu prijať ponúknuté miesto sa zrejme viaže na okolnosť, že žalobca sa nezmieril s tým, že mu nebolo umožnené vykonávať prácu normovača. Odvolací súd v ďalšom zotrval na už vyslovenom názore (v rozsudku z 25. septembra 2001 č.k. 17 Co 603/99, 17 Co 275/01-266). Pretože predbežné opatrenie má priamu súvislosť s posúdením základného nároku (potvrdenie zamietajúceho prvostupňového rozsudku), aj v tejto časti odvolací súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Súd prvého stupňa nerozhodol o výške nárokov žalobcu na náhradu mzdy za obdobie od 1.2.1994 do 3.8.1994 nad priznanú sumu 16 391,70 Sk, nemohol preto v tejto časti konanie zastaviť z dôvodu existencie prekážky rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3 O.s.p.); v tejto časti preto odvolací súd prvostupňový rozsudok zrušil.

 

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalobca a žiadal napadnuté rozhodnutie krajského súdu v časti potvrdzujúcej zamietnutie jeho nároku na náhradu mzdy od 3.8.1994 zrušiť a vec vrátiť na nové konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil tým, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, resp. senát (§ 237 písm.g₎ O.s.p.), rozhodnutím odvolacieho súdu bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa (§ 238 ods. 1 O.s.p.) a že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté inak než v prvom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvé rozhodnutie zrušil. Rozhodovanie vylúčeným sudcom resp. senátom zdôvodnil skutočnosťou, že odvolací senát dvakrát po sebe vyslovil vo veci ten istý názor, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky nevyhovel žalobcom podanej námietke zaujatosti voči takémuto postupu odvolacieho senátu. Najvyšší súd pochybil, keď nevyhovel námietke zaujatosti analogicky podľa § 14 ods. 2 O.s.p. (ten istý senát odvolacieho súdu by nemal rozhodovať dvakrát o tej istej veci). Rozhodnutím odvolacieho súdu bol podľa názoru žalobcu tiež sčasti zmenený rozsudok súdu prvého stupňa (druhý dôvod prípustnosti dovolania). Žalobca namietal aj nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože ním vyslovený názor, ?že neochota prijať ponúkané zamestnanie sa zrejme viaže na okolnosť, že žalobca sa nezmieril s tým, že mu nebolo umožnené vykonávať prácu normovača?, nie je riadne odôvodnený, a teda je nepreskúmateľný. V ďalšom žalobca chronologicky popísal priebeh súdneho konania v rámci ktorého polemizoval s viacerými zisteniami odvolacieho súdu. Na záver zhrnul dôvody dovolania poukázaním na ustanovenia § 237 písm.g₎ a § 241 ods. 2 písm.c₎ a písm.d₎ O.s.p. v znení platnom do 31. augusta 2003 (rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a rozhodnutie spočíva ma nesprávnom právnom posúdení veci).

 

Žalovaný navrhol dovolanie zamietnuť. Poukázal na skutočnosť, že dovolateľom použitý dôvod podľa § 237 písm.g₎ O.s.p. neobstojí, pretože tento sa v skutočnosti opiera o to, že vec prejednávajúci odvolací senát nevyhovel jeho návrhu. Neobstojí ani (z hľadiska prípustnosti dovolania) dovolateľom uvedený dôvod v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p., pretože odvolací súd nezmenil rozsudok súdu prvého stupňa, ale ho zrušil. Spochybnil tiež prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 písm.b₎ O.s.p., z dôvodu, že k zmene pôvodného rozsudku súdu prvého stupňa došlo na základe nesprávneho posúdenia skutkového stavu veci pôvodným, vec prejednávajúcim, sudcom. V ďalšom žalovaný popísal priebeh súdneho konania a polemizoval s viacerými tvrdeniami žalobcu.

 

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 písm.b₎ O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie nie je opodstatnené.
 

 

Z o d ô v o d n e n i a :

 

So zreteľom na skutočnosť, že žalobcovi bola výpoveď z pracovného pomeru doručená 31.8.1993, treba jeho pracovnoprávne nároky posudzovať podľa ustanovenia § 47 ods. 2 Zák. práce v znení platnom a účinnom v čase dávania výpovede.

 

Pri výpovedi danej zamestnancovi so zmenenou pracovnou schopnosťou, ktorý nie je zabezpečený dôchodkom, z dôvodov uvedených v § 46 ods. 1 písm.c₎ Zák. práce je zamestnávateľ povinný zabezpečiť takémuto zamestnancovi nové vhodné zamestnanie, a to podľa potreby aj s pomocou svojho nadriadeného orgánu. V takom prípade sa výpovedná doba skončí až vtedy, keď zamestnávateľ túto povinnosť splní, pokiaľ sa so zamestnancom nedohodne inak (§ 47 ods. 2 Zák. práce). Táto povinnosť zamestnávateľa zaniká, ak zamestnanec bez vážneho dôvodu odmietne nové vhodné zamestnanie, do ktorého mohol nastúpiť (§ 47 ods. 3 Zák. práce).

 

Z hľadiska skutkového stavu bolo v prejednávanej veci zistené (skutkové zistenia, ktoré neboli účastníkmi spochybnené), že žalobca pracoval u žalovaného od roku 1955 naposledy ako normovač. Dňa 31.8.1993 bola žalobcovi žalovaným doručená výpoveď z pracovného pomeru podľa § 46 ods. 1 písm.c₎ Zák. práce z dôvodu nadbytočnosti, vzhľadom na rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov podmienené dlhšie trvajúcou nepriaznivou odbytovou a ekonomickou situáciou. S touto výpoveďou vyslovil súhlas (§ 50 zák. práce) Obvodný úrad práce v Prievidzi (rozhodnutím z 31.5.1993 č.j.: 28/93) a na odvolanie žalobcu Okresný úrad práce v Prievidzi (rozhodnutím z 23.6.1993 č.j.: 186/93), ktorý toto rozhodnutie potvrdil. Žalobu o zrušenie rozhodnutia Okresného úradu práce v Prievidzi, podanú žalobcom v správnom konaní na Krajský súd v Banskej Bystrici, tento rozhodnutím z 30.7.1993 sp.zn. 23 S 290/93 zamietol. Pretože žalobca bol poberateľom čiastočného invalidného dôchodku, a teda aj občanom so zmenenou pracovnou schopnosťou, žalovaný mu počas výpovednej doby ponúkol celkom tri nové zamestnania v iných organizáciách. Dňa 24.3.1994 žalovaný doručil žalobcovi ponuku zamestnania v Autoservise ?Karosa ? Lak? (v Novákoch) v pracovnom zaradení ?strážnik? (s pracovnou dobou od 18:00 hod. do 7:00 hod.). Žalobca pri ohliadke tohto pracoviska dňa 25.3.1994 ponúkanú prácu zo zdravotných dôvodov odmietol. Dňa 1.7.1994 bola žalobcovi ponúknutá ďalšia práca vo firme ?Ex Libris? so sídlom v Chrenovci. Túto prácu žalobca opätovne zo zdravotných dôvodov odmietol. Malo ísť o knihárske práce (?robotník v prevádzke?), ktoré ale žalobca nemohol vykonávať, pretože má postihnutú jednu ruku. Dňa 3.8.1994 bola žalobcovi doručená ďalšia ponuka žalovaného na prácu v tej istej firme ?Ex Libris? (so sídlom v Chrenovci) v pracovnom zaradení ?skladník - expedient? s termínom nástupu do 5.8.1994 s tým, že môže nastúpiť aj okamžite. Žalobca sa do predmetnej firmy dostavil až 5.9.1994, kedy bolo toto miesto už obsadené (v čase od 3.8. do 8.10.1994 bol žalobca práceneschopný). Pracovná doba by pre žalobcu bola od 7:00 do 13:00 hod., t.j. skrátený pracovný úväzok. S týmto pracovným miestom na základe požiadavky žalovaného čakal na žalobcu majiteľ firmy až do 15.8.1994.

 

Zákonník práce pojem ?nové vhodné zamestnanie? nedefinuje. Pozná iba zákonnú definíciu pojmu ?vhodnej práce? (na ktorú je povinný zamestnávateľ prihliadať) a vyplýva z ustanovenia § 37 ods. 5 Zák. práce, podľa ktorého prácu je potrebné považovať za vhodnú vtedy, ak je takou vzhľadom na zdravotný stav, schopnosti a pokiaľ možno i na kvalifikáciu zamestnanca. Citované ustanovenie súvisí s prevedením zamestnanca na inú prácu. ?Vhodná práca? definovaná v § 37 ods. 5 Zák. práce bola právnou teóriou považovaná za adekvátnu aj pri výklade pojmu ?vhodné zamestnanie?. Zákon o zamestnanosti (zákon č. 1/1991 Zb.), ktorý nadobudol účinnosť od 1.2.1991 ?vhodné zamestnanie? pre občana definuje ako ?zodpovedajúce jeho zdravotnému stavu, s prihliadnutím na jeho vek, kvalifikáciu a schopnosti, dĺžku predchádzajúcej doby zamestnania a možnosť ubytovania? (§ 1 ods. 2 zákona č. 1/1991 Zb.); z tejto definície je podľa názoru dovolacieho súdu potrebné analogicky vychádzať aj pri výklade ?nového vhodného zamestnania? (§ 47 ods. 2 Zák. práce).

 

V prejednávanej veci je právne významné posúdenie, či žalovaný (po doručení výpovede podľa § 46 ods. 1 písm.c₎ Zák. práce žalobcovi) zabezpečil žalobcovi nové vhodné zamestnanie (§ 47 ods. 2 Zák. práce) predovšetkým s ohľadom na jeho zdravotný stav, ktorú skutočnosť namietal žalobca a bola tiež predmetom širšieho (aj znaleckého) dokazovania. Odvolací súd vychádzal v tejto súvislosti z názoru, že žalovaný splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 47 ods. 2 Zák. práce voči žalobcovi a žalobca nebol ochotný prijať ponúknuté zamestnanie.

 

Citované zákonné ustanovenie zakotvuje tzv. zabezpečovaciu povinnosť zamestnávateľa, ktorej splnenie je hmotno-právnou podmienkou skončenia výpovednej doby. Jej zmysel spočíva v ochrane osôb osobitnej kategórie, ktorým je nevyhnutné takúto ochranu z hľadiska záujmov spoločnosti poskytnúť. Výpoveď z pracovného pomeru u týchto zamestnancov je síce platná, ale výpovedná doba sa skončí až vtedy, keď si zamestnávateľ splní túto povinnosť alebo ak sa so zamestnancom dohodne inak. Zisťovanie podmienok uvedených v tomto ustanovení sa skúma vždy podľa stavu existujúceho v čase výpovede. Takouto podmienkou viažucou sa k zabezpečeniu ?nového vhodného zamestnania? je (vzhľadom na vyššie uvedený výklad tohto pojmu) tiež požiadavka, aby nové zamestnanie zodpovedalo zdravotnému stavu zamestnanca. V prejednávanej veci to znamená, že žalovaný bol povinný zabezpečiť žalobcovi ?nové vhodné zamestnanie? (aj vzhľadom na jeho zdravotný stav) podľa stavu v rozhodnom čase, t.j. k 31.8.1993, kedy žalovaný doručil žalobcovi výpoveď. Na zhoršenie zdravotného stavu žalobcu v neskoršom čase (počas plynutia výpovednej doby) nemôže byť bez ďalšieho na ťarchu povinnosti žalovaného vyplývajúcej z ustanovenia § 47 ods. 2 Zák. práce. Je totiž nepochybné, že zdravotný stav žalobcu v čase podania výpovede (k 31.8.1993) bol iný (lepší), ako jeho zdravotný stav, ktorý bol predmetom znaleckého dokazovania (v čase od mesiaca február až august 1994 a v čase vypracovania znaleckých posudkov). Tento záver vyplýva priamo z obsahu znaleckých posudkov (už samotným konštatovaním zhoršenia zdravotného stavu žalobcu v neskoršom čase), pričom závery oboch znaleckých posudkov o pracovných činnostiach, ktoré v súčasnosti (myslí sa tým v čase vypracovania znaleckých posudkov) žalobca môže resp. nemôže vykonávať, nezakladajú žalovanému povinnosť zabezpečiť žalobcovi prácu zodpovedajúcemu zdravotnému stavu žalobcu podľa týchto posudkov (zamestnanie); povinnosť žalovaného je viazaná na iný (skorší) čas. Z potvrdenia lekára posudkovej komisie v Prievidzi MUDr. T.R. zo 7.6.1993 vyplýva, že žalobca je vzhľadom na svoj zdravotný stav schopný vykonávať ľahšie fyzické práce pre porušenie úchopovej funkcie pravej ruky, bez nočných zmien, nie v prevádzkach so zvýšenou teplotou klímy. Vhodné práce sú - na telefonickej ústredni, informátora, vo výdajni náradia, na poštovom oddelení. Pracovná náplň žalobcu v pracovnom zaradení ?skladník - expedient? podľa majiteľa firmy ?Ex Libris? spočívala v balení výrobkov z papiera (zošity, notesy, prípadne iné školské potreby) do kartónových škatúľ, vo vypisovaní dodacích listov, balení, lepení a viazaní škatúľ. Ich váha sa pohybovala do 10 kg, keďže sa tieto výrobky posielali odberateľovi poštou. Ich odvoz sa realizoval buď na káričke alebo autom (ak ich bolo veľa). Pracovisko bolo od pošty vzdialené asi 200 m. Všetky tieto práce pracovník vykonáva vo vnútri (pod strechou ? v bývalej materskej škôlke). Vonku bol iba počas cesty na poštu. Za tohto stavu možno súhlasiť so závermi nižších súdov, že žalovaný zabezpečil žalobcovi ?nové vhodné zamestnanie? k 3.8.1994 vo firme ?Ex Libris? v pracovnom zaradení ?skladník - expedient?, ktorú ponuku žalobca nereflektoval (teda ju odmietol). K odmietnutiu nového zamestnania žalobca musí mať ?vážny dôvod? (§ 47 ods. 3 Zák. práce); za taký nemožno považovať ani (ošetrujúcim lekárom vystavenú) práceneschopnosť žalobcu od 3.8. do 8.10.1994. Táto mohla mať v danom prípade význam napríklad pre účely neskoršieho nástupu žalobcu do nového zamestnania, ale nesúvisela s akceptovaním alebo odmietnutím nového zamestnania v zmysle ustanovenia § 47 ods. 3 Zák. práce. Tento záver potvrdzuje aj správanie sa žalobcu, ktorý napriek tomu, že bol práceneschopný, dostavil sa dňa 5.9.1994 do firmy ?Ex Libris? za účelom zisťovania bližších údajov o (žalovaným) zabezpečenom novom zamestnaní.

 

Žalobca v dovolaní namietal ďalej skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, resp. senát (§ 237 písm.g₎ O.s.p.). Rozhodovanie vylúčeným sudcom resp. senátu zdôvodnil skutočnosťou, že odvolací senát dvakrát po sebe vyslovil vo veci ten istý názor, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky nevyhovel žalobcom podanej námietke zaujatosti voči takémuto postupu odvolacieho senátu. Podľa názoru dovolateľa Najvyšší súd pochybil, keď nevyhovel námietke zaujatosti analogicky podľa § 14 ods. 2 O.s.p. (ten istý senát odvolacieho súdu by nemal rozhodovať dvakrát o tej istej veci).

 

Podľa § 237 písm.g₎ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

 

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, že dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia nie je dané už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté vadou uvedenou v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné len vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t.j. ak nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (v postupe) odvolacieho súdu. Z obsahu spisu je nepochybné, že senát (jeho členovia) odvolacieho súdu nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci; o žalobcom podanej (počas odvolacieho konania) námietke zaujatosti sudcov odvolacieho senátu rozhodol Najvyšší súd uznesením z 13. februára 2003 č.k. Nc 6/03-297 tak, že jeho sudcov nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Ak vec prejednávajúci odvolací senát zotrval na svojom predchádzajúcom právnom názore, nemožno vyvodiť, že má taký pomer k prejednávanej veci, ktorý by mu bránil o nej konať a o nej rozhodnúť (§ 14 ods. 1 O.s.p.). V konaní pred krajským súdom nerozhodoval vylúčený sudca, a preto nedošlo k namietanej procesnej vade (§ 237 písm.g₎ O.s.p.).

 

Žalobcovi sa v dovolacom konaní nepodarilo spochybniť správnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ktorý v zamietajúcej časti vo veci samej prvostupňový rozsudok potvrdil a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, preto Najvyšší súd jeho dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 veta pred bodkočiarkou O.s.p.).

 

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v dovolacom konaní mu žiadne trovy nevznikli.