Reportáž „Vinný čin nevinný“, odvysielanú 27.5.2019 na prvom programe RTVS, v relácii Reportéri o 21.40, považuje Najvyšší súd SR najmä trestný senát 2T, ktorý sa trestnou vecou Ing. Juraja Bernaťáka zaoberal, za neobjektívnu, jednostrannú a vyvolávajúcu nežiadúce emócie. Najvyšší súd SR pri rozhodovaní o trestnej zodpovednosti Ing. Juraja Bernaťáka v rámci dovolacieho konania posudzoval správnosť procesných postupov Okresného súdu Námestovo a Krajského súdu v Žiline a na základe dovolania podaného obvineným Ing. Jurajom Bernaťákom nemohol, podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., posudzovať správnosť skutkových zistení ani tieto meniť. Keďže nezistil, že by v prerokúvanej trestnej veci boli porušené dovolacie dôvody namietané obvineným Ing. Jurajom Bernaťákom uvedené v § 371 ods. 1 písm. c) a i) Tr. por. – porušené právo na obhajobu a nesprávne právne posúdenie skutku alebo nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia, dovolanie obvineného podľa § 392 ods. 1 Tr. por. zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky nad rámec oprávnení dovolacieho súdu ísť nemohol. Najvyšší súd Slovenskej republiky napriek tomu rešpektuje nález Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dôrazne odmieta akékoľvek spájanie rozhodovania v tejto trestnej veci s kariérnym postupom sudkýň menovaných v reportáži. Pre objektivitu, nadhľad a nestrannosť v uvedenej veci by bolo vhodné, aby autorka reportáže nielen podrobne poznala obsah prerokúvanej trestnej veci a skutočnosti s ňou súvisiace, ale pripustila i možnosť vyjadrenia sa viacerých dotknutých strán na tomto prípade tak, ako k tomu pristupovali Okresný súd Námestovo, Krajský súd v Žiline a napokon i Najvyšší súd Slovenskej republiky a nečerpala prevažne len z emotívnych vystúpení niektorých dotknutých osôb.
Zároveň poukazujeme na časť nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 558/2018 na str. 40: Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, konkretizovaného právom dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením označeného práva a napadnutým uznesením najvyššieho súdu neexistuje príčinná súvislosť, na základe ktorej bolo možné dospieť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa označeným rozhodnutím všeobecného súdu. Právo sťažovateľa na predvolanie svedkov, ktorí by prípadne svedčili v jeho prospech, sa totiž z podstaty veci týka rozhodovania vo veci samej (teda prvostupňového a druhostupňového konania), a preto najvyšší súd rozhodujúci o mimoriadnom opravnom prostriedku do označeného práva sťažovateľa neprípustným spôsobom zasiahnuť nemohol. Z tohto dôvodu ústavný súd tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).