Tlačové komuniké k občianskoprávnej veci sp. zn. 7Cdo/155/2021
Dňa 13.12.2022 senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. 7Cdo/155/2021. Predmetom tejto občianskoprávnej veci bol spor fyzickej osoby na strane žalobcu a Slovenskej republiky, za ktorú konalo Ministerstvo spravodlivosti SR, na strane žalovanej o zaplatenie sumy 2.019.511,45 eur.
Žalobca v konaní pred prvostupňovým súdom uniesol dôkazné bremeno, keď preukázal, že má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu nezákonných rozhodnutí, ktorými bola viac ako v značnej miere znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Prvostupňový súd dokazovaním dospel k záveru, že v dôsledku nezákonných rozhodnutí orgánov verejnej moci (vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením a nezákonným výkonom väzby) došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu prvostupňový súd rozhodol, že žalobcov nárok na úhradu nemajetkovej ujmy je z titulu nezákonného rozhodnutia čiastočne dôvodný a priznal mu sumu vo výške 25.000 eur. Berúc do úvahy ujmu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, prvostupňový súd priznal žalobcovi tiež sumu vo výške 25.000 eur. Nad priznanú sumu súd ďalej návrh nepovažoval za dôvodný a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. V otázke trov konania, prvostupňový súd bral do úvahy pomer úspechu a neúspechu strán a priznal žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 95 %. Odvolací súd reflektoval na odvolanie oboch sporových strán zmenou rozsudku prvostupňového súdu tak, že žalovaná je povinná žalobcovi zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy z titulu výkonu väzby vo výške 13.300 eur a z titulu trestného stíhania vo výške 15.000 eur. Vo zvyšnej časti odvolací súd žalobu žalobcu zamietol. Žalobcovi bol zároveň priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy. Odvolací súd sa stotožnil s postupom prvostupňového súdu pokiaľ ide o posúdenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Modifikoval však výšku jednotlivých súm, stanovených prvostupňovým súdom a obe sumy znížil.
Proti rozsudku odvolacieho súdu v danej veci podali dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky obe strany sporu. Žalovaná podala dovolanie (v rozsahu týkajúcom sa uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania) podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. V spojitosti s prvým dovolacím dôvodom žalovaná v dovolaní namietala najmä nepreukázanie existencie príčinnej súvislosti medzi žalobcom uplatnenou nemajetkovou ujmou a ním namietanými nezákonnými rozhodnutiami. Rozhodnutie o trovách konania žalovaná vnímala ako arbitrárne. Procesná vada podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP je definovaná zásahom súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane realizovať jej patriace procesné práva. Dovolací súd v tejto časti uvádza, že z práva na spravodlivý proces však procesnej strane nevyplýva právo na to, „aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.“ Žalovaná vo svojom dovolaní ďalej označila nepreskúmateľnosť napadnutého odvolacieho konania za vadu zmätočnosti. Dovolací súd v tomto prípade akcentuje, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom je jedným celkom, tvoriacim ich organickú jednotu. Odvolací súd síce znížil výšku priznanej nemajetkovej ujmy žalobcovi, no takto konal len z rozsahu právnej úvahy, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom (verifikovanom odvolacím súdom). Dovolací súd konštatoval, že za vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP určite nemožno považovať nesúlad odôvodnenia rozhodnutia odvolacím súdom s predstavami sporovej strany. Rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách dovolací súd nepovažoval za arbitrárne, keďže odvolací súd posudzoval úspech vo veci podľa právneho základu a nie podľa výšky priznaného nároku. V rámci druhého dovolacieho dôvodu žalovaná v dovolaní poukázala na niekoľko dovolacích rozhodnutí, niektoré ustanovenia zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (aktuálne zákon č. 274/2017 Z.z.) a tiež judikatúru ESĽP. Dovolací súd bol však iného názoru a teda, že odvolací súd sa svojimi právnymi závermi, na ktorých vystaval dovolaním napadnuté rozhodnutie, neodklonil v otázke primeranosti a výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy (podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a judikatúry ESĽP) od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Dovolací súd zároveň pripomína, že otázka výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe, či o vznesení obvinenia „je vždy závislá od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Závery súdov pri posudzovaní nastolenej otázky sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia.“
Pokiaľ ide o dovolanie podané žalobcom, ten ho podal v časti zamietnutia žaloby o nemajetkovú ujmu za trestné stíhanie nad sumu 15.000 eur. Žalobca v zásade namietal nesprávne právne posúdenie v rovnakej otázke, akú formulovala žalovaná. Rozdiel však spočíval v tom, že zatiaľ čo žalovaná priznanú výšku sumy vnímala ako neprimeranú, žalobca túto sumu považoval za nízku. Dovolací dôvod žalobca vymedzil podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP, poukazujúc na to, že o nemajetkovej ujme za trestné stíhanie dovolací súd rozhoduje rozdielne – čo argumentoval jedným dovolacím rozhodnutím (1Cdo/133/2018) a jedným rozhodnutím druhostupňového súdu (4Co/106/2013). V súvislosti s týmto dovolacím dôvodom Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí uvádza, že dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP predpokladá rozdielnu rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu a nie rozdielnu rozhodovaciu činnosť dovolacieho a odvolacieho súdu. Z tohto dôvodu teda zaň nemožno považovať rozhodnutie odvolacieho súdu, na ktoré žalobca vo svojom dovolaní poukazoval.
Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu, ako aj dovolanie žalovanej, odmietol. Dovolací súd zároveň rozhodol, že ani jeden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania. Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý uznesením zo 14. júna 2023, č. k. II. ÚS 313/2023-13 ústavnú sťažnosť sťažovateľa (dovolateľa) v tejto občianskoprávnej veci odmietol, označil závery dovolacieho súdu za logické a zrozumiteľné. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky je konštatovanie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že „konkrétna výška náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím (vedením trestného stíhania väzbou) je vždy závislá od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach...“ ústavne konformné a zároveň dodáva, že uznesenie dovolacieho súdu nie je svojvoľné a rovnako nie je ani nedostatočne odôvodnené.